Rozhovor: Michal Vojtas

Od kedy sa venuješ úprave bežkárskych tratí ?

Od vzniku bežkárskych tratí na Čertovici, keďže som bol jedným zo zakladateľov. Oficiálne sme začali prevádzku v roku 2020. Najintenzívnejšia bola prvá sezóna, potom som ďalšie roky chodil upravovať a pomáhať príležitostne a nepravidelne. Túto sezónu som opäť pri bežkárskych tratiach častejšie, pretože som prevzal celý projekt ako taký, resp. jeho vedenie. 

 Je to Tvoje zamestnanie alebo hobby, alebo si členom združenia ?

Naše trate spravujeme pod hlavičkou občianskeho združenia Horské Spoločenstvo, ktorého som členom. Ako som s tým začal, stala sa táto aktivita aj mojím hobby. Nejakým zvláštnym spôsobom sme si aj s chalanmi obľúbili ťažké, niekedy až arktické podmienky, ktoré nemáme problém zažiť, keďže sa nachádzame na hrebeni Nízkych Tatier. Asi si plníme tínedžerské sny a túžby po dobrodružstve, ako z dokumentov o živote za polárnym kruhom, ktoré sme pozerali v dokumentoch „na satelite“. 

Čo vtipné alebo milé si pri úprave zažil ?

Pri prvých jazdách nás prekvapili chatári, ktorí nás nechceli pustiť ďalej po ceste. Zatarasili ju vlastnými telami a ťahali nás von z mašiny. Dokým sme sa pri nich na chate nepohostili čajom a guľášom, nepustili nás ďalej. 

Čo dramatické si úprave zažil ?

Asi taká klasika, ako na iných tratiach, po veternej noci, kedy boli stromy pod ťažkým snehom, nám cestu zatarasili veľké stromy. Krížom cez trať padla taká kytička zo starých smrekov. Bolo ich minimálne päť na jednej kope. To všetko v strmom traverze. Ich odstránenie bola už celkom výzva, keďže boli medzi sebou zakliesnené a padli zo strmého kopca na cestu. Museli sme si dávať dobrý pozor, aby to bolo bezpečné. Tiež som ako spolujazdec zažil, že ratrak zapadol a zošmykol sa z cesty dolu strmým brehom. Ako občianske združenie, ktoré iniciovalo celý projekt, máme na také veľké stredisko extrémne malý rozpočet a tomu zodpovedá aj naša technika. Raz mi počas úpravy odpadla fréza, našťastie som si to hneď všimol a neodtrhli sa hadice. Dostať niekoľko tonovú frézu na ratrak a dostať sa naspäť bez cúvania, bola celkom sranda. Už som niekoľko krát zažil poruchu ratraku, kedy sme museli stroj odstaviť a ísť naspäť peši. Potom bolo následne potrebné doniesť a odniesť niektoré diely a náradie a opravovať priamo v teréne (pešo, na lyžiach, boboch alebo neskôr na požičanom skútri). Tiež sa mi podarilo rozbiť čelné sklo hrubým konárom, ktorý pod snehom prevísal do trate. Na radlici sa zachytil, napružil a strelil do kabíny. Trojvrstvové sklo ranu zastavilo, no reflexy pracovali a po náraze som sa našiel v zvláštnej polohe, ako som od miesta nárazu odskočil a chránil si rukami hlavu.

Kde bývaš, koľko km dochádzaš do strediska ?

Momentálne pracujem a žijem prevažne v Bratislave, no rodičia bývajú v Dolnej Lehote a tak keď som na tratiach viac dní za sebou, prenocujú ma. Prevádzka na Čertovici nie je každý deň, upravujeme prevažne víkendy, sviatky, prázdniny a cez pracovný týždeň len jeden, dva krát. Zároveň sa snažíme sa striedať viacerí, tak sa to dá stíhať aj v takomto režime. Aj keď cestovať cez 250 kilometrov je celkom dosť aj každý druhý týždeň a človeka to unaví (fyzicky, mentálne aj finančne).

Čo Ťa priviedlo k tejto práci a ktoré obdobie pri úprave máš radšej letnú, či zimnú údržbu ?

Priviedla ma k tomu chuť a zvedavosť vyskúšať niečo nové. Začalo to myšlienkou a víziou Mareka Šurinu, ktorú som sa ja zase snažil zrealizovať a rozbehnúť. A asi ako každý chlapec chcel mať bager či buldozér. Mne sa splnil aspoň ratrak, radlicu má predsa podobnú. Zimná údržba má svoje čaro, hlavne keď je „zlé“ počasie, vtedy alebo tesne po, je hore najkrajšie. Snehové záveje a jazyky od vetra, ktoré siahajú vyššie, ako je strecha ratraku. Stromy, ako obalené v bielych páperkách. Metre prašanu, ktoré prekonávame buď pešo, na lyžiach alebo ratrakom. Letná údržba je pre mňa tiež výzvou, keďže sa prvú sezónu venujem aj celkovému manažmentu a fungovaniu tohto projektu. Nespočíva teda iba údržbe lesných ciest, ale aj príprave a oprave techniky, zázemia, komunikácie so všetkými zúčastnenými stranami, kopec administratívy a nekonečného hľadania financií na vôbec základné výdavky, ktoré sú stále ďaleko vyššie, ako naše príjmy. Zatiaľ je to veľa učenia sa, ale aj frustrácie, keď vidíme, čo v iných strediskách (prevažne v zahraničí) vie fungovať. My máme zatiaľ pocit, že namiesto podpory verejného záujmu, ktorý ako občania v rámci občianskeho združenia robíme, dostávame skôr výzvy a bojujeme o prežitie. Aspoň sa ale nenudíme a máme sa s čím popasovať. Baví ma zároveň hľadanie ciest k tomu, ako robiť čo najmenej kompromisov a blížiť sa k zabezpečeniu normálnej a profesionálnej prevádzky bez obmedzení. 

Koľko hodín venuješ  úprave do týždňa a máš aspoň približný prehľad koľko km si za dobu vykonávania tejto práce najazdil ? 

V ratraku si posedím okolo dvesto hodín za sezónu. Keďže sa nevenujem iba úprave tratí, ale riešim aj financie, marketing, partnerov, opravy a dodávateľov a tak ďalej, hodiny sa cez sezónu blížia polovičnému úväzku po večeroch a víkendoch. Realizovať by sa vedel na plný úväzok nejeden človek a to aj mimo hlavnej sezóny. To si my ale zatiaľ dovoliť nevieme, no mojím cieľom je nastaviť stredisko tak, aby sa mu mohli venovať aspoň jeden, dvaja ľudia na plný úväzok s tým zodpovedajúcou profesionalitou a kvalitou. To by najviac pomohlo udržateľnosti bežkovaniu na Čertovici. Dlhodobo nemôže byť takýto projekt odkázaný na pár nadšencov, ktorí to ťahajú vo voľnom čase a často z vlastných zdrojov.

Michal Vojtas